Menu:
Uživatel
Statistiky:
Polovičná pravda evolučnej teórie
| Popis |
|---|
| Polovičná pravda evolučnej teórie V tvorivom procese hmotnosti pôsobia dve sily: bytostná a duchovná. Pod pojmom bytostné treba rozumieť prírodno – živelno – zvieracie a pod pojmom duchovné, ľudský duchovný činiteľ. Bytostné sily formovali hmotnosť od samého počiatku vzniku vesmíru až do chvíle, keď dospel vývoj v postupnej evolúcii od najnižších foriem života až k najvyššie vyvinutému zvieraťu, ako to správne vypozoroval Darwin. Najvyššie vyvinutým, takzvaným inteligentným zvieraťom, ktoré žilo na zemi pred miliónmi rokov, dospel teda vývoj spomínaného bytostného druhu k svojmu najvyššiemu vrcholu, akého bol tento druh schopný. Ďalej sa už bez určitého vyššieho podnetu nebol schopný sám vyvíjať, takže by napokon nevyhnutne muselo dôjsť k určitej stagnácii a nakoniec k úpadku. No a toto bol bod, v ktorom došlo k rozhodujúcemu zlomu v evolučnom vývoji na našej planéte. V tejto chvíli totiž, na najvyššom vrchole vývoja bytostného, začal do diania v hmotnosti vstupovať druhý spomínaný prvok a síce ľudsky – duchovné. V praxi to vyzeralo tak, že po akte plodenia dvojice inteligentných zvierat a následnom tehotenstve sa do telíčka novo vznikajúceho jedinca už nevtelila zvieracia duša, ale nevedomý ľudský duchovný zárodok, túžiaci po seba uvedomení. Tieto ľudské duchovné zárodky v ďalšom vývoji postupne zušľachťovali pôvodne zvieraciu formu svojho tela až do súčasnej, ľudskej podoby. Darwin mal teda pravdu iba z polovice. Naše fyzické telo skutočne pochádza z postupného evolučného vývoja a je teda bytostne zvieracej podstaty. Avšak na najvyššom vrchole vývoja bytostného sa do tohto tela vtelil ľudský duchovný zárodok, ktorý ho postupne zušľachťoval a dal mu ľudskú formu. V tomto poznaní teda spočíva rozriešenie určitého vnútorného nesúhlasu ľudí s tým, že pochádzajú z opice. Ich vnútorný nesúhlas je akýmsi tušením, že to predsa len bude nejako inak. Fyzicky je to pravda, ale vnútorne to pravda nie je, pretože vnútorné jadro človeka pochádza z Ducha, z duchovnej ríše a je teda vnútorne úplne inej podstaty, ako zviera. V tomto bode sa teda Darwin zásadne mýlil, pretože podľa Zákonov univerza nie je jednoducho možné, aby došlo k zmene jedného druhu na druhý a síce, druhu bytostného na druh duchovný. Každý druh zostáva v sebe pevne uzavretý, bez možnosti prekročenia vlastných hraníc. Zo zvieraťa sa teda v nijakom prípade nemôže stať človek. Ich vzájomná, vnútorná druhová rozdielnosť to nepripustí. Bytostné, čiže prírodno – živelno – zvieracie teda na zemi vopred pripravilo všetko – všetky prírodné podmienky na príchod človeka, ktorý sem prišiel, ako hosť. Z tohto dôvodu sa preto musí ako hosť aj správať, čo znamená, že by mal mať v úcte svojho hostiteľa, že by ho mal podporovať a zveľaďovať. Človek sa však drzo a spupne obrátil voči vlastnému hostiteľovi, čiže voči všetkému bytostnému a začal ho ničiť, zotročovať a drancovať. Napriek všetkej zdanlivej sile ľudstva zostáva však toto prírodno – živelno – bytostné vždy silnejšie, ako ľudia. Ak sa preto človek v najbližšej dobe vo svojom chovaní a prístupe v tomto smere nezmení, príde nakoniec čas, kedy hostiteľ jednoducho zmätie z povrchu zemského hosťa, ktorý sa ako hosť odmietol správať. Ale to je už celkom iná téma. M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“ http://www.pre-slovensko.sk |
Reagovat